Predstavujem Vám smutného klauna. Je to obyčajný človek, ako každý iný. Spí, chodí do práce, má priateľov a známych, možno manžela, manželku, priateľa či priateľku...
Kto je to potom? Ako sa odlišuje od iných ľudí, že sa oplatí o ňom písať?
Klaun vyjde na javisko, smeje sa a baví ľudí nezávisle na tom, čo sa deje v jeho srdci. V tej chvíli neexistuje nič iné, čo by chcel viac ako smiech divákov. Predstavenie končí, opona padá, svetlá zhasnú. Zostane len prázdne divadlo so sedačkami, ako by sa uz nikdy nemalo naplnit, akoby sa tam nikdy nekonalo predstavenie plné radosti. Klaun odchádza do šatne, zmyje si masku a prestáva byť klaunom, je len obyčajným človekom, ktorý potrebuje ľudské teplo. V tme mu stečie po líci slza, môže dať najavo svoje pocity, ale len vtedy, keď ho nikto nevidí, lebo všetci od neho očakávajú opak jeho chovania. Nosí masku.
Táto situácia je veľmi povedomá každému človeku, ktorý má len štipku fantázie, ktorý vníma svoj život zo správneho uhľa pohľadu.
Kto je teda smutný klaun???
Ste to Vy, ten a onen, každý, kto má dušu, krv a telo, som to ja....
©Lia
Komentáre
vitam ta
mas pravdu.. ja zo seba robim klauna (v dobrom) vzdy v kadernictve (rozumej - som kadernicka), a skoro vzdy pri nie az tak blizkych ludoch mimo kadernictva.. ked sa ma niekto spyta, ako sa mam, vzdy odpoviem "vyborne", pripadne to zdovodnim. pomaha to aj mne, pretoze si vzdy zdvihnem naladu a uvedomim si, ze este stale mam byt za co vdacna.. paradoxne, po kazdej takejto (nie vzdy) klamnej odpovedi sa ta odpoved stava pravdou..